zazida

Aj ja patrím medzi (že vraj) stále sa zvyšujúce percento žien s problémom počať. A momentálne som sa rozhodla z toho vypísať! Toto je moja terapia a tým, že môj článok čítate mi reálne pomáhate. Takže ĎAKUJEM.

Ako pre väčšinu mladých dievčat v mojom okolí, aj pre mňa bolo prvoradé vyštudovať a popri tom si užívať život plnými dúškami, samozrejme. Na dieťa nebol čas a „v takom mladom veku…“ Moja mama síce moju sestru porodila v 20 rokoch, ale pre moju generáciu už bola prvoradá vysoká škola. Aj preto pri skúsenosti s prasknutím kondómu som automaticky siahla po „tabletke po“. Bez ohľadu na to, či som to potrebovala alebo nie. Mrzí ma, že som vtedy netušila nič o možnostiach sledovať si plodné a neplodné dni. Mohla som sa tej tabletke vyhnúť a jednoducho si vypočítať, či je možnosť, aby som otehotnela. No tabletka je len do 72 hodín a do takého krátkeho času neodhalí tehotenstvo žiaden test. Tak prečo riskovať??! To boli vždy myšlienky, ktoré zvíťazili. To, že by som si za vtedajšie rozhodnutia najradšej strelila pár faciek a zatriasla sama sebou, mi už nepomôže. A priznám sa, že aj teraz, keď to píšem sa mi tlačia slzy do očí. Nie je to jednoduché, odpustiť samej sebe toľkú ľahkovážnosť a neuveriteľnú sebeckosť, ktorá ma sprevádzala pri ceste do lekárne. Možno mi to neublížilo, ale možno áno…

A teraz prišiel čas, kedy som pripravená. Krásne obdobie plné lásky…svadba…milujúci manžel…práca, z ktorej by som na tú materskú už aj rada odišla. Ale nejde to! Aj my sme sa „do toho“ vrhli, takpovediac, po hlave. Plní ideálov sme si pri prvom nechránenom súnáležaní vypočítavali, aké znamenie bude naše dieťatko. O pár dní sme už mali aj vybraté meno. Malú Elizabet som už videla pokojne spinkať pritisnutú k svojej mame v klokanke, smiať sa na mocných ramenách môjho muža, v bielych šatočkách skackať po záhrade…niekedy som pri snívaní až cítila tú bábätkovskú vôňu. Sem tam dokonca rada spomínam na tieto naivné, ale krásne časy, keď som verila, že my budeme tá výnimka, ktorá potvrdzuje pravidlo. Pretože áno, veď nežijem na mesiaci, aj ja som počula, čítala, videla mnohé a mnohé páry, ktoré sa snažia márne. Ale to sa predsa nám stať nemôže. Pche!

A zrazu prvý mesiac nič. A druhý a tretí a… Tak som sa k tomu postavila zodpovedne, nakúpila sebe aj manželovi prípravky na podporu počatia, ovulačné testy, rôzne brožúry a tipy ako to zaručene vyjde. Čítala si všetky články a minula peňazí a peňazí. A potom príde prvý plač a človek zistí, že nie je všetko zaručené. Začne sa báť a nevie čo ďalej. Prvé, čo ma napadlo, poradiť sa s gynekológom. To som si mohla tú návštevu aj odpustiť: „Netreba na to toľko myslieť…“ Keby dostanem euro za každý raz, čo počujem túto vetu…lebo to Vám povie každý. Mama, babka, tetka, suseda, kamarátka… Samozrejme predtým Vás zbombardujú otázkami typu: „Na čo čakáte? Už ste svoji, tak kedy budeme kočíkovať?“ „KEĎ SI KÚPITE KOČÍK!!“ áno mám chuť kričať…niekedy…ale väčšinou sa snažím skryť slzy a nadľahčene niečo odpovedať…akože koľká to sranda…ha-ha. Neviem čo im odpovedať, to v brožúrach nepíšu. A viete čo tam ešte nepíšu? Návod ako prestať myslieť na tehotenstvo. Ako na to? Veď v každej tretej reklame je bábätko alebo niečo pre mamičky. Dokonca mám pocit, že sa všetky seriály dohodli a hromadne začali epizódy, kde hlavé hrdinky tehotnejú, rodia a množia sa. Približne dvakrát do týždňa si v práci niekto, akože nenápadne, overuje, či nie som v tom. Nech sa stihnú pripraviť na môj odchod. Moje kamarátky, bývalé spolužiačky a kolegyne sa zaguľacujú a nakupujú tie milé malé oblečky. Samozrejme, že s best kúskami sa vždy pochvália. Veď komu môžu ublížiť také malé nevinné botičky… Facebook ani nespomínam a ani tam radšej nechodím. Pochopte ma, nezávidím im, to určite nie. Teším sa s nimi, z prvých úsmevov, slov, krôčikov. Mnohé si odtrpeli to, čo ja. Mnohé viac. A potom mi tá nesmierne šťastná mamina povie: „Neboj, aj ty sa dočkáš, len musíš na to prestať myslieť…“

Ale ako????? Mám sa opiť? Nemôžem chodiť predsa 24 hodín denne pod vplyvom!

Rozmýšľam, či si pamätám deň, kedy som ani raz nepomyslela na dieťa. Alebo ako to je dlho, čo som si užívala sex bez tej myšlienky vzadu v hlave, ktorá dúfa.

Neviem…a tak som tu a vypisujem sa z depresie. Pekne som dopadla čo? Ale s kým sa o tom porozprávať? Manžel si musí chudák vytrpieť každomesačné srdcervúce oplakávanie ďalšieho vyplaveného vajíčka. A zvyšok okolia ma má zaškatuľkovanú ako silnú ženu, ktorú nič nerozhádža a všetko zvládne s prehľadom. Nebudem klamať, tento obraz si chcem aj zachovať. Tak to zvaľujem na Vás, čitateľov a vylievam Vám srdce. Nepotrebujem radu, potrebujem vypočuť.

Ďakujem!

Ja